Vôbec nepatrí medzi klasických manažérov uprostred kariéry, ktorých na Slovensku väčšinou stretnete. Mladí ľudia, ktorí majú možnosť stretávať sa s ním, v organizáciách, na konferenciách a iných podujatiach, neustále žasnú nad tým, koľko optimizmu a energie do bežnej konverzácie prináša.
Nie je ani typický biznismen z korporátu. V roku 1995 spoluzakladal internetový rezervačný portál Limba.com, ktorý ho živí dodnes. Štyri roky bol prezidentom Slovenskej asociácie cestovných kancelárií, od jesene 2014 sa venuje rozvoju talentovaných mladých ľudí ako riaditeľ neziskovej organizácie Nexteria – Tomáš Hasala.
Tomáš, začal si s podnikaním veľmi skoro. Ako to vlastne celé začalo?
S partiou sme začali robiť neziskovú aktivitu koncom 80-tych rokov vrámci jedného ochranárskeho združenia. Ten príbeh je krásny v tom, že z aktivity, ktorá bola úplne nezisková sa vyvinulo podnikanie. Úplne neplánovane. Chodili sme s týmito ochranármi opravovať drevenice, rozvoj vidieka bola vtedy veľká téma. A niečo sme opravili, ale čo s tým, keď tam nikto nechodí a nestará sa o to, tak to opäť zvlhne a spadne. Potom sme začali majiteľom pomáhať šíriť osvetu – pretransformujte to rodičovské bývanie na turizmus. Pochopili sme, že kým im nedonesieme sami turistov, tak z toho nič nebude. A zrazu to bola cestovná kancelária.
Boli sme však matfyzáci, prírodovedci, žiadny manažment. Dopracovali sme sa k tomu, že ak chceme urobiť túto dobrú vec pre ďalších ľudí, tak to musíme riešiť podnikaním. Pár rokov na to prišiel internet a o 5 rokov bol z toho najväčší rezervačný systém v strednej Európe.
Ako dlho ste pokračovali v podnikaní? Nechýba ti to?
Tento biznis funguje dodnes. Akurát ja som z neho odišiel, pretože mi to už nedávalo taký zmysel. Nechýba mi to popravde, pretože to čo som si našiel spĺňa tie veci, ktoré sa mi na tom páčili. Keď som odišiel z podnikania, tak som mal rok a pol na hľadanie toho, čo budem robiť ďalej.
Chcel som vtedy tri veci: aby to bol neziskový projekt alebo mal nejaký spoločenský rozmer, chcel som aby to malo zároveň biznisový rozmer, nechcel som štátnu neziskovku. Tretie bolo, že som chcel pracovať s mladými ľuďmi. Vtedy som ešte prednášal cestovný ruch na Ekonomickej Univerzite a bavilo ma to. Po čase do mňa vrazil projekt, ktorý spĺňal všetky tri veci, nakoľko Nexteria robí s mladými, má krásnu víziu a rozumný biznis základ – nežije z fondov.
Aký vzor v podnikaní si v tom čase mal?
My všetci sme boli maturanti z komunizmu. Podnikanie tu neexistovalo. A 90-te roky boli možno ešte krok späť, lebo vraj tu začala trhová ekonomika, ale v skutočnosti to bola divočina. Bolo to rozkrádanie vo veľkom a človek naozaj musel mať ten vnútorný zápal, aby do toho išiel. Dnes je to obrovská vec, my sme to nemali. Keď som ja začínal, tieto vzory neexistovali, lebo v princípe slovo podnikateľ bola nadávka. To bol pre bežného človeka privatizér, podvodník a trochu s tým bojujeme dodnes. Dnes je to však omnoho lepšie, je tu viac pozitívnych vzorov. My sme takých Trubanov a Meškov nemali, motiváciu sme hľadali v sebe a v tom je to asi cennejšie aj pre mňa.
Kedy si sa rozhodol zmeniť sféru a ísť do neziskovky?
Po čase som opäť aplikoval to, čo sám radím druhým. Keďže som hľadal úplne novú vec, tak som si povedal, že sa idem skontaktovať a zoznámiť s čo najviac ľuďmi, chodiť na eventy, rozširovať svoju sociálnu bublinu. Bol to rok a pol a za ten čas som zmnohonásobil počet ľudí, s ktorými som sa poznal. Bolo to veľmi zaujímavé.
A úplnou náhodou som natrafil na Rasťa Kulicha, ktorý niekde rozprával o Managerii, ktorá sa práve vtedy transformovala na Nexteriu. Pre mňa to bola úplne cudzia organizácia, zapáčila sa mi a po polroku som v nej bol už ako riaditeľ.
Organizácia bola v tom čase v štádiu, že hľadali niekoho na profesionálizáciu. Vtedy ju zakladali ako dobrovoľnícku organizáciu, potom prechádzala cez polo-dobrovoľnícku, až postupne k profesionálnym úlohám v tíme, ktoré to celé organizujú. A presne, keď som sa s ňou zoznámil, tak hľadali riaditeľa ako prvého full-time človeka.
Ako to vyzeralo, keď si začínal ako riaditeľ neziskovky ?
Riešili sme ako transformovať organizáciu postavenú vyslovene na dobrovoľníctve na organizáciu postavenú na profesionálnej službe. To znamená efektívny fundraising, lebo tá služba niečo stojí. A tiež zmenu množstva procesov.
Pretože úplne inak fungujú dobrovoľníci a inak robia zamestnaní ľudia. Svojím spôsobom je to úplne iná organizácia. Ale zároveň čo je dôležité a v čo pevne verím, že je to organizácia s tou istou víziou a s tým istým nadšením, ktoré za tým je. Toto bolo dôležité uchovať. Zachovať vyžarovanie navonok, ale vybudovať vnútro.
Máme na Slovensku množstvo neziskoviek, ktoré by možno chceli fungovať na rovnakom princípe. Ako funguje Nexteria dnes?
Fundraising je dôležitý. Od toho, že máme donorov až po fakt, že si na seba musíš aj sám zarobiť. A my máme všetko. Keby som mal niekomu radiť ako na to, jedna z tých rád by určite bola, že treba diverzifikovať. A to platí aj v ziskovom biznise. Nezávisieť od jedného zdroja.
V našom prípade v rámci projektu Leadership Academy sú to 4 úplne nezávislé zdroje, to znamená, že je tam nejaké členské, ktoré si platia študenti, je tam spolupráca s firmami, sú tam individuálni donori a potom je tam projekt Night of Chances, ktorý naši študenti spoluorganizujú a ktorý generuje nejaké príjmy.
Každý z týchto 4 pilierov je dôležitý a dôležité je aby boli vyvážené. Samostatne, ktorýkoľvek z tých pilierov je zraniteľný a ak sa organizácia spolieha len na jeden, tak je aj sama zraniteľná. Navyše každý z pilierov čo máme je sám diverzifikovaný. Nie je to jedna firma, ale XY firiem. Nie je to jeden filantropický veľký investor, ale veľa malých donorov. Nie je to jeden študent, ale 100 študentov. A v prípade Night of Chances to nie je jeden event za rok, ale naopak 6 eventov za rok. O toto sa vedome snažíme, mať diverzifikované portfólio zdrojov.
Ako zareagovalo okolie na tvoje rozhodnutie ísť do neziskovky?
Samozrejme, že pre mnohých ľudí to znelo šialene, ale zároveň pre ľudí z môjho okolia to nebolo žiadne prekvapenie. Pretože im to dávalo logiku. Ako keď máš s niekým blízky vzťah, tak toho človeka neprekvapí, že niekto z normálneho ťažkého biznisu prejde do neziskovky. Často rozumie, že za tým je logika. Vlastne ty len pokračuješ v robení toho, čo ťa baví. Len zmeníš formu.
To čo bolo na tých reakciách zaujímavé je, že aj tí, ktorí ma zblízka poznali, mi dodnes neveria, že robiť neziskovku je omnoho ťažšie, ako robiť biznis.
V čom je náročnejšie robiť neziskovku oproti klasickému biznisu ?
To je téma, o ktorej veľmi rád píšem a hovorím, pretože treba robiť aj osvetu pre ľudí. Napríklad ľudia v biznise – a to bol aj môj prípad, sebakriticky hovorím, považujú neziskovky za light firmy. Alebo ešte horšie, za niečo také ako oddychovku popri práci. A pritom je to presne naopak. Dnes to fakt viem porovnať, pretože mám 20 ročnú skúsenosť z biznisu a po troch rokoch v neziskovke viem povedať, že toto je najťažšia vec, akú som v živote robil a s akou som sa stretol.
Tá miera komplikovanosti oproti firme je rádovo väčšia. Súvisí to od finančných otázok, cez prácu s dobrovoľníkmi, po prácu s množstvom stakeholderov. Omnoho viac ľudí zrazu hovorí do toho, kam tá organizácia má smerovať. Už len keď sa na to pozrieme z finančného hľadiska, nedá sa zobrať si úver. V biznise, keď máš dobrý nápad, zoberieš si úver a ideš nápad realizovať. A tu to proste neexistuje.
Keď sa to celé vyskladá, tak to zadanie je neporovnateľne ťažšie ako robiť dobrú firmu. A ja to nehovorím ako sťažovanie, mňa to aj preto baví a preto kvôli tomu robím osvetu. Bol by som rád, keby postupne tento predsudok zanikol, pretože by to pomohlo pritiahnuť kvalitných ľudí do neziskového sektora, keďže dnes ich to ani nenapadne. A toto napríklad v zahraničí už nefunguje. Tam je pre manažéra bonus mať kvalitnú skúsenosť z neziskového kvalitného projektu.
Aké najväčšie výzvy vidíš v neziskovom sektore?
Asi pritiahnutie fakt kvalitných ľudí. To je v podstate to, čo rieši aj verejná správa. V tom sme na tom podobne, možno ľahšie v tom, že nemáme také zlé meno ako verejný sektor, ale sme rovnako podceňovaní. Toto je obrovská výzva, aj pre také fakt kvalitné neziskovky s výsledkami, aby sme si vedeli urobiť meno v spoločnosti, aby sme odbúrali tento predsudok. Aby špičkoví ľudia chceli robiť v neziskovom sektore.
Čo môžu urobiť ostatní pre dosiahnutie tohto cieľa?
Je to aj o tom, že jednak je dôležité mať pomenované, že to je problém, aby sme si to uvedomovali a aj preto o tom veľa hovorím. Treba urobiť aj kvalitné PR a niekedy to podceňujeme aj my. Občas sa stretávam s názorom, že PR je niečo zlé. Také negatívne vnímanie, že sa chválime. Pritom to je naopak, že človek sa má pochváliť dobrými vecami, môže nimi predsa inšpirovať niekoho ďalšieho.
A v tom prípade sme dokonca na jednej lodi, všetky neziskovky, pretože keď si ľudia uvedomia, že neziskový sektor je niečo zaujímavé, tak to pomôže všetkým nám, pretože do toho sektora začnú prichádzať naozaj kvalitní ľudia. A to je obrovská výzva.
A po druhé, na Slovensku máme akýsi nedostatok pochopenia pre spoluprácu. Je to také všeobecné nastavenie vnímať toho druhého ako konkurenta až nepriateľa, pritom je to úplne naopak. Keby sme spolupracovali, dosiahneme oveľa viac. Táto zmena postoja je strašne dôležitá a je to lepšie ako pred 20 rokmi, ale vývoj je omnoho pomalší, ako by sme si mohli myslieť. Bohužiaľ ani 25 rokov po páde komunizmu tu toto konkurenčné nastavenie stále nemáme.
Čiže preto som hrdý na tento „HUB“ čo tu máme. Sem totiž prídu ľudia a otvárajú ústa. Je nás tu 5 neziskoviek na jednom mieste, kde môžeme zdieľať všetko: od nápadov, myšlienok až po priestory. A je to úžasné aj preto, lebo to nie je zvykom.
Ako vlastne vznikla myšlienka fungovania na jednom mieste?
Vznikla presne na tom, že v neziskovom sektore, tak ako v biznise sú aj osvietení ľudia, ktorí si uvedomujú, že spolupráca je dôležitá a netreba o tom len rozprávať, ale to aj reálne robiť. Máme k dispozícií niečo, čo by nikto z nás sám nemal – školiace miestnosti, zasadačky, priestor na stretávanie sa s ľuďmi a eventy. Je to pekný príklad toho, že sa to dá.
Ono veľa krát sa rozpráva, čo by sa dalo, ale nič sa nezrealizuje. A my sme tu teda Nexteria, Teach for Slovakia, AIESEC národný tím, Nadácia Vojvodu z Edinburghu, Outward Bound a Asociácia súkromných škôl na Slovensku. Všetko sú to organizácie, ktoré robia na jednom poli v oblasti vzdelávania mladých ľudí. Za normálnych okolností by bol každý konkurenčne naladený.
Čo si sa naučil za tie roky v neziskovke? Kam ťa to posunulo osobne?
Tým, že to bola najťažšia úloha, akú som kedy riešil, tak ma to posunulo aj manažérsky, aj ľudsky. Je známe, že keď sa prekonávaš, tak sa aj posúvaš. A je celkom fajn v 45-tich rokoch sa stále prekonávať. Tiež to nie je úplne bežné. Takže ja sa cítim oveľa ďalej, ako pred troma rokmi. Je to pre mňa to pravé opúšťanie komfortnej zóny a v neziskovke som prinútený to robiť každý deň. Ten projekt má totiž takú komplexnosť, akú žiadny biznis nemá. A tým pádom je človek nútený dostávať sa do situácií, do ktorých by sa inak nedostal.
Aké máš vízie a ambície pre Nexteriu na ďalšie roky?
Jedna vec je, že rád by som dotiahol profesionalizáciu. To znamená, že napríklad stále máme role v programe Leadership Academy, ktoré sú dobrovoľnícke a potrebovali by sme ich sprofesionalizovať.
Druhá vec súvisí s tým, čo sme hovorili. Chcel by som posilniť spoluprácu medzi top neziskovkami. Tam totiž vidím úžasné možnosti. Pretože fakt je, že zmenu len my sami nedokážeme. Ak chceme meniť krajinu, tak Nexteria to sama neurobí, Teach for Slovakia to sama neurobí a ani FGE (Future Generation Europe) to neurobí sama. Toto vnímam ako takú vec, že keď sa nám podarí dotiahnuť tú profesionalizáciu a budeme viac v pohode, budeme využívať energiu na spoluprácu a dosahovať naozajstný impact.
A tretia vec je téma, ktorá ma veľmi láka. Veľmi silno totiž pociťujem na Slovensku problém odchodu mladých ľudí do zahraničia, a považujem ho za rovnako veľký problém ako je korupcia alebo nefunkčné zdravotníctvo. Ani sami nevieme, aký veľký problém to je. Napríklad to vôbec nie je predmetom verejnej diskusie. A pritom tu jedna celá generácia šikovných ľudí odchádza do zahraničia a nevracia sa.
V rámci toho, čo robíme, by som ešte dodal, že Nexteria ako neziskovka nemá ambíciu zlepšovať krajinu ako organizácia celoplošne. Nie sme naivní. O čo sa snažíme je, aby to urobili alumni nášho Leadership programu. Ten pákový efekt je to, čo má zmysel.
Vráťme sa ešte späť. Venuješ sa predovšetkým práci s mladými ľuďmi. Aký si bol študent?
Na strednej som mal problém, že ma zaujímalo strašne veľa vecí. V podstate som nevedel kam vôbec smerovať, pretože ma zaujímalo skoro všetko. A to je podľa mňa vec, ktorá trápi mnoho ľudí a musím povedať, že vysokú školu som si vyberal úplne nekvalifikovane. Úplne zle. Kam ako študent ísť?
Fakt by mi vtedy pomohlo poradiť sa s ľuďmi. Ako študent som bol typicky hyperaktívny. A jediní ľudia, s ktorými som sa mohol poradiť boli moji rovesníci. A tí v tejto veci neporadia, takže ja naozaj závidím našim študentom, že existujú dnes rôzne mentoringové programy. Inak si proste odkázaný na svojich spolužiakov, ktorí o tom vedia rovnako málo alebo maximálne na svoju rodinu, učiteľov, pomerne úzky okruh dospelých.
Pri práci so stredoškolákmi som si všimla, že dnes už majú na výber široké spektrum študijných možností. Veľakrát však ani sami zjavne nevedia, čo všetko majú na výber. Čo by si im poradil?
Na výbere vysokej školy až tak nezáleží. Dokonca aj keď si zle vyberieš, môžeš to zmeniť, však ten rok nie je zase taký brutálny čas aby človek nedoštudoval školu, ktorú začal a ktorá nie je tým, čo očakával. Ale aj keby to nebol ten ideálny fit, vždy sa to dá kompenzovať aktivitami mimoškolskými, na ktorých sa človek vie naučiť minimálne toľko, koľko na tej škole. A to môže byť napríklad zmysluplná práca v zaujímavej firme, v neziskovke, na vlastnom projekte a hlavne na vlastných veciach sa človek najviac naučí. Naštartovať niečo vlastné, aj keď malé, má vždy väčší prínos ako len participovať.
Moja rada je vyberať si výšku na základe skúsenosti s čo najviac ľuďmi z tej školy a byť aktívny – zapájať sa do projektov, krúžkov, aktivít. Do partií, ktoré fungujú. Moja rada je čo najviac aktivít, čím výrazne zvyšuješ šance, že je to to správne pre teba.
Riadiš organizáciu s programom Leadership Academy. Ako podľa teba vyzerá skutočný líder ?
Ja dosť verím na taký ten koncept, ktorý som dlho nemal pomenovaný, ale zistil som, že sa to volá „servant leadership“. Úlohou lídra je inšpirovať a vytvárať podmienky prostredia okolo seba. Líder nemusí zvyšovať hlas na to, aby mal autoritu. A ľudia s ním radi robia. Nemusí mať palicu na to aby ho ľudia nasledovali. A ja dúfam, že to platí trochu aj o mne.
Na akých hodnotách si zakladáš ty osobne?
Na férovosti. Mne to príde samozrejmé. Bez férovosti si to neviem predstaviť. Bez toho sa nedá byť dobrý … nič. Ani líder, manžel, priateľ, otec, hocičo. To je oveľa dôležitejšie ako to, či mám nejaké skúsenosti.
Spoluautor: Matúš Záhradník
