Andrea Kováčová je slovenská startupistka a founderka startupu WOPPA, ktorý bol účastníkom prvého batchu pražského akcelerátora Wayra. WOPPA je portál, ktorý spája študentov so spoločnosťami, ktoré hľadajú stážistov a to v mnohých krajinách. Cez WOPPU sme napríklad našli našich stážistov aj my v Startupers.sk. Avšak okrem toho Andrejka aj nedávno vyhrala krásne tretie miesto v súťaži Podnikateľka Slovenska, k čomu jej aj touto cestou srdečne blahoželáme.
Nedávno sme čítali blog, ktorý táto mladá nadaná dáma a dnes už aj mama napísala a povedali sme si, že by skutočne bola škoda, keby ste nemali možnosť prečítať si ho aj vy. Mnoho žien si totižto prácu na startupe ani nedokáže predstaviť, nieto ešte pracovať na startupe a zároveň pod srdcom očakávať prírastok do rodiny. Andrejka sa vo svojom blogu podelila o silné momenty z niekoľkomesačného pôsobenia jej startupu vo Wayre a preto je skutočne otázne, či hlbší startupový blog zo života ešte budete mať možnosť niekedy si prečítať. Za nás môžeme len povedať: klobúk dole Aďka!
Najsilnejší,najvrúcnejší, najnežnejší moment …. sedím v izbe a rozmýšľam ako Peťovi oznámim, že ju už čakáme. Že si jej dušička vybrala práve nás, našu rodinu a už o pár mesiacov tu bude s nami. Princezná.
Museli sme však dokončiť tak veľa. Bol studený december. Vstávali sme každý deň skoro ráno a líhali sme si po polnoci. Po smrti oboch rodičov nám zostal dom, ktorý sme museli dať do poriadku, vyniesť veci, zrekonštruovať. Vedela som, že mám na to necelý mesiac, lebo som sa musela vrátiť do Prahy, kde v rámci súťaže moja startup firma WOPPA vyhrala 8 mesačný akceleračný program, ktorého úspešné dotiahnutie do konca si vyžadovalo všetku moju energiu, čas a nasadenie.
Peťo ma vyprevádza na stanicu. Je 8. január. Opäť odchádzam do Prahy. Len včera som mu to oznámila. Bude otcom. Budem mamou. Vo vzďaľujúcom sa autobuse už odchádzame dve. Už len jeden posledný mesiac.
Bolo to náročné, náročnejšie ako som si myslela. Václavské námestie bolo zahalené v januárovom chlade, napriek vôkol prítomným budovám tu fúkal studený vietor. Popri hrdo sa týčiacemu múzeu sa prechádzala neveľká banda priopitých ľudí, ktorí sotva vedeli, kde prespia nasledujúcu noc. S veľkou taškou som prichádzala k budove, odkiaľ sme pracovali. Napriek tomu, že bolo už neskoro večer, osem startupovských tímov tu stále sedelo, pracovalo, debatilo, tvorilo a navzájom si prezentovali svoje prezentácie na Demo Day, ktorý mal tento program slávnostne ukončiť.
Naposledy som odtiaľto odchádzala v novembri. Telefonovala som s ockom, či ho mám prísť pozrieť do nemocnice. On mi však odvetil, že to vôbec nie je potrebné. Vraj mu nič nie je, cíti sa fajn a o pár dní je opäť doma. Napriek tomu som si zbalila kufor a odišla som za ním. Ešte pred odchodom som mu kúpila na Vianoce sypaný čaj, ktorý som v rýchlosti nechala na poličke. Bolo na ňom napísané: „Najlepšímu tatínkovi… Nejlepší táta tě vezme na ramena a pomůže dosáhnout ke hvězdám.“
Vianoc sa ocko nedožil.
Modrobielu krabičku s čajom som našla ležať presne tam, kde som ju pred pár týždňami nechala. Hneď za všetkými motivujúcimi nápismi a myšlienkami tak typickými pre startup komunitu. Nikdy sa nevzdávaj! Sústreď sa na svojich zákaznikov a na nič iné!
Pozerám na tie všadeprítomné motivátory, ktoré nás mali za cieľ každý deň nakopnúť do ešte väčšieho nadšenia pre svoj startup a samozrejme vyšším výkonom.
V duchu sa mi však bili myšlienky: „Je to skutočne také dôležité? Nie je to len ilúzia, ktorú sme si my ľudia vytvorili? Čo je to vlastne úspech? Musíme sa každý deň hecovať? Podávať výkon? Po akom úspechu prahneme? Keď po nás napokon ostane len sypaný čaj, ktorý si ani nestihneme vypiť.“
Niečo v tej chvíli však dávalo skutočný zmysel. Vo mne sa rodil život. Cez smútok do mňa prechádzal nový, nenápadný, tichý pocit. Naša Peťka. Budem mamou. Som mamou…
„Dobre, ste všetci pripravení? Máte hotové prezentácie na Demo day? Musíme si to všetko ešte vyskúšať!“ z myšlienok ma vytrhol hlas, ktorý ma veľmi rýchlo opäť voviedol do reality.
Môj nekonečný zmysel pre zodpovednosť ma nenechal v štichu ani v tejto chvíli. Napriek pohrebu ocka, ktorý sa konal len pred pár týždňami, napriek značnej únave a nie ranným, ale takmer celodenným nevoľnostiam, som mala všetko na 100% pripravené. Powerpointy hotové, hostia pozvaní, skúška zvládnutá..
Prišiel deň D. Posledný slávnostný deň, ktorým sa mal zakončiť tento prestížny akceleračný program. Po ňom naše startupy mali vyletieť zo zlatých, vyhrievaných klietok z krásnej kancelárie v centre Prahy, od mentorov a investorov a ukázať, že naše biznis plány a vízie dokážu prežiť aj v reálnom svete.
Tímy perfektne pripravené, každý prednášal svoj pitch už snáď naspamäť. Osem tímov, osem prednášajúcich a ako to zväčša v startup komunitách býva a ani tu tomu nebolo inak – sedem mužov a ja jediná žena. A ešte k tomu tehotná.
Od rána mi bolo nevoľno. Nikdy som sa nebála prezentovať, trému skutočne nepoznám. Avšak prvý trimester a sprievodný tehotenský hormón si vyžiadal svoje. Čo som zjedla, to išlo von.
Všetci sa pripravovali, ladili mikrofóny, prebiehali posledné úpravy vizáže, postoja, hlasu. Všetko muselo byť perfektné. Za 5 minút musíme odprezentovať, čo sme tu za uplynulých 8 mesiacov robili. Táto komunita nám verila, veď sme boli vybraní z mnohých, veď do nás investovali…
Ja som však mala iné problémy. Točila sa mi hlava a pocit, akoby som sa nachádzala vo vákuu ma nechcel opustiť. Až na pár ľudí, nikto nevedel, čo sa deje. Do 3.mesiaca sa predsa nehovorí, že čakáš bábo, možno len tým najbližším. A tak som dostávala utešené rady tipu, nech to celé neberiem až tak vážne, nech sa nebojím, veď nejde o život, prípadne nech si dám kinedryl.
Pozvaní hostia sa zbiehali do budovy. Jedlo z vychýrenej pražskej cateringovej firmy bolo umiestnené pozdĺž celej sály, startupisti v slávnostnom takte nastúpení predniesť svoj pitch. Prišiel Peťo, Nataška, Erika s Peťom, rodičia tu už nemohli byť. Prišiel však strýko a teta a s nimi asi ďalších 400 ľudí.
Slávnostnú ceremóniu mal odštartovať zaujímavý úkaz v startupovskej komunite – žena. A tak som vystúpila na pódium. „Peťuška toto je naša prvá spoločná prezentácia, daj nech ma nasledujúcich 5 minút nenapne….“
